Belosť tela, bledosť vlasov
oči striebrom chladné,
tam ,
pri hlave vodojemu
tancuje vo vánku
ladne.
Len vlnka ju podopiera
a cencúľ luny,
v matnom jase.
Na tkanine farby slamy
kvety všetkej fantázie,
kvety všetkej krásy.
Vietor, ktorý nikdy nespí
zbadá ju
a pookreje.
Obnažený,
odetý len, jazykmi nebies
zašepká jej rozcítene
dovoľ dievča
zodvihnúť ti šaty,
vidieť,
čo je zahalené.
Košieľku jej zdvíha,
spiacich pŕs,
dotknúť skúša.
Pred jej jemnou pleťou
zmĺka,
veď ani sklá v svite luny
tak pôvabne nelesknú sa,
spolovice oheň,
spolovice zima,
vzrušujúca
A už len ticho a tma,
s nežným vánkom zrážajú sa.