možno len raz,
za sto rokov,
obdarí takto,
láska človeka.
Každý deň je ako jar,
všetko sa,
do kvetov oblieka.
Ľahučko ,
tíško, do diaľky,
vysiela objatia mámivé,
chveje sa vzlyká ,
od slasti mučivej .
Zasníva sa, zaspomína,
len jej hlas chce počuť,
jej vlasy hladiť, bozkávať.
Do snov jej šepká,
že i v mysli,
je jeho žabkou jedinou ...
Zasnenému, zaľúbenému
3. 4. 2008
Tak nikto neľúbi,
Komentáre
Prehľad komentárov
Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.