Osamelý raňajkár
24. 7. 2009
Dnes zase,
za ovsenného páperia
a východu slnka
pri raňajkách,
/čo je zvyčajne káva/
s pohľadom
do cudzích okien ,
cez vlhký dážď,
Myslím na všetkých čo tu spali,
smutní a nahí
vo dvojiciach osamelí.
Stovky negližé, pyžám
a nočných košieľ,
ako nadšene pochoduje
k raňajkám.
Aká to nádhera!
Až na tých, čo vychádzajú
za ďaleký obzor brieždenia,
raňajkujú len mrholenie a bolesť.
Deň čo deň sa prebúdzajú
aby ich vítala
úbohá hostina úsvitu.
Koľko polživotov
skrytých za oknami
-žalostí a spytuje sa :
Kto ma prichýli?
No každý deň sa vracia
rovnaká odpoveď...
Dážď ťa prichýli - osamelý raňajkár !